Nový imidž

Nedávno som bola na vyšetrení u očného a ten mi predpísal okuliare. Rozhodla som si kúpiť také moderné okuliare s hrubým čiernym rámom, také, aké sa dnes nosia. Chvíľu trvalo, kým som sa dostala do optiky, lebo som si musela nájsť čas. Už som sa nevedela dočkať, už som potrebovala nejakú zmenu. Vedela som, že výrazné okuliare zmenia môj vzhľad. Nie že by som so svojím vzhľadom nebola spokojná, ale myslím si, že každý z času na čas potrebuje nejakú zmenu. Tak som konečne prišla do predajne...vlastne do viacerých. Nakoniec v poslednej som našla to, čo som hľadala. Čierny rám s bielym pásikom hore. Vyskúšala som si  ich a sedeli mi a tak som sa rozhodla.  Deň predtým som si nafarbila vlasy. Žiadna výstredná farba, len trošku tmavšia hnedá, akú mám ja. Predtým som si nikdy vlasy nefarbila, ale usúdila som, že vyskúšať to môžem. S výsledkom som bola spokojná.
Najviac som sa tešila na to, čo povedia spolužiačky. Nesklamali ma :). Pochválili ma, že dobre vyzerám, že mám super vlasy a že s okuliarmi vyzerám ešte lepšie ako bez nich. To som potrebovala počuť. Teraz sa cítim sebavedomejšie a to je kľúč k úspechu. Takže ak sa cítite nezaujímaví, alebo vás už nebaví všednosť, prečo tomu trošku nepomôcť?

Našla sa kamarátka

Pamätáte sa, ako som písala, že hľadám kamarátku? Už som na správnej ceste. Nedávno som sa začala baviť so spolužiačkou. Nie je to síce kamoška na život a na smrť, ale je fajn po dlhom čase pokecať si o "babských" veciach. Je to fajn dievča a ja dúfam, že postupne sa spriatelíme ešte viac.

Najlepší film, Mr. Nobody

To je najlepší film na svete :) Videla som ho už veľakrát a stále ma to baví. Je to trošku sci-fi, trošku psychologické a má to v sebe drámu. Hlavnú postavu hrá Jared Leto.
Dej sa odohráva v roku 2092, keď na Zemi je už len jeden smrteľný človek, Nemo Nobody. Má 118 rokov. Doktor ho uvedie do hypnózy a tak potom celý svoj život prerozpráva mladému reportérovi, ktoý s ním robí interview. Nemo si pamätá až do tých čias, keď ešte nebol ani narodený a vraví, že anjeli v nebi na neho zabudli, takže Nemo v skutočnosti ani neexistuje. Jeho rozprávanie je zvláštne, lebo rozpráva o mnohých životoch, ktoré mal, a to preto, lebo zažil všetko, čo mohol zažiť, keby robil rôzne rozhodnutia. Hlavné body v jeho rozprávaní sú, keď mal 9, 15 a 34 rokov. Zaľúbil sa, musel sa s láskou rozlúčiť, párkrát zomrel a potom ďalej žil a robil iné veci, rozdielne veci sa dejú, keď robíme  rozličné rozhodnutia. Odporúčam si to pozrieť, ja si neviem predstaviť okrem neho nejaký lepší.

Sťahovanie alebo Hľadá sa kamarátka

Dnes ráno som sedela sama v kuchyni a raňajkovala som. Neviem prečo, ale zrazu som začala spomínať na to, aké to bolo predtým, ako som sa presťahovala do iného mesta pred pol rokom. Bolo mi veľmi smutno, vyjavili sa mi všetky pekné miesta, kde som išla, kedy som chcela a hlavne, s kým som chcela. Tie romantické večerné prechádzky s mojim chlapcom, príroda, priatelia, veci, ktoré milujem. Ale to bola len spomienka. Tak dávno som tam už nebola. Chcela by som tam teraz zájsť, pochodiť po všetkých miestach, ktoré by vo mne vyvolali toľko spomienok. Prečo sme sa museli sťahovať? Prečo som si tu nenašla nijakú kamarátku? Veľmi by som chcela mať nejakú spriaznenú dušu, nepočítajúc frajera, to je samo o sebe celý príbeh a nechcem tým nijako znižovať jeho význam v mojom živote. Ale aj tak by som si chcela konečne po polroku len tak vyraziť s najlepšou kamoškou von, porozprávať jej všetko, čo ma trápi, predsa to je iné ako s chlapcom. V každom z nich je podľa mňa iné čaro.
Čo sa týka môjho chlapca, bolo to také ťažké povedať mu, že sa sťahujem, takže nás bude deliť ďalších pár zbytočných kilometrov. Ešte ťažšie bolo sa stým vyrovnať. Predstavte si vzťah, ktorý sa zo dňa na deň zmení na vzťah na diaľku. Všade, kde sa obzriem, počujem, že takéto vzťahy nefungujú.  Verím, že sa to dá zvládnuť, ale veľmi mi chýbajú tie večery, keď ma odprevádzal ruka v ruke až k domu, nekonečné potulky po meste a podobne. Teraz, keď sa do toho primiešalo aj štúdium na gymnáziu, je to ešte obmedzenejšie. Jedno šťastie, že sme sa dostali do rovnakej triedy. Keby nebolo toho, tak by som sa asi zbláznila sama, bez nikoho okolo seba. Je to také odlišné ako kedysi. Vtedy sme sa mohli vídať takmer kedykoľvek, mali sme od seba len na skok.
Ja len dúfam, že v si čoskoro nájdem nejakú kamarátku, ktorá mi pomôže tieto statrosti prekonať.

30 Seconds to Mars

Kto má rád skupinu 30 Seconds to Mars? Napíšte obľúbené pesničky :) Ja ich zbožňujem, hlavne Jaredov chrapľák :) Inak Jared Leto je aj herec (pre tých, ktorí ho nepoznajú, lebo fanúšikovia určite vedia) a hral hlavnú postavu vo filme Mr.Nobody, alebo po slovensky Pán Nikto. Podľa mňa je to najlepší film, aký som kedy videla. Takže Jared nielen super spieva, ale má aj herecké nadanie. 30STM hrajú hudbu, ktorá sa môže zapáčiť aj tým, čo majú radi niečo tvrdšie, ale aj naopak. Takže na porovnanie dve pesničky : Battle of One http://www.youtube.com/watch?v=P6ixVr8mm3Q a Hurricane http://www.youtube.com/watch?v=3RLwuDQSkDI. Ja by som ich dokázala počúvať use.

Predsavzatie

Načo sú mi predsavzatia, keď neviem ani jedno dodržať? Môj rekord nedodržania predsavzatia sú asi 3 hodiny po tom, ako som si ho dala :) Takže neviem, či sa na to nevykašlem :)

Dlouhá cesta (A Walk to Remember)

Raz dávnejšie sme pozerali v škole film "Dlouhá cesta", po anglicky "A Walk to Remember". Je to strašne dojímavý film o teenagerovi Landonovi, ktorý si užíva život s kamošmi, ale nevie rozpoznať skutočné hodnoty. Dostáva sa do problému a je nútený účinkovať na divadelnom predstavení, kde spozná Jamie,dievča, ktoré nosí so sebou stále Bibliu, je skromná a milá, ale nikto si ju nevšíma. Ale postupne, ako spolu nacvišujú na vystúpenie, sa mu začína divča páčiť a zamiluje sa do nej. Začnú spolu chodiť, aj napriek udiveným pohľadom jeho kamarátov. Spoznáva ju a naučí sa pri nej, čo má v skutočnosti v živote zmysel. Onedlho zistí, že jeho dievča má leukémiu a musí zomrieť. Snaží sa jej čo najviac spríjemniť posledné dni a podarí sa mu to. Požiada ju o ruku aj napriek tomu, že vie, že dlho už spolu nebudú. Je to veľmi dojímavé. Nakoniec zomiera, ale on vďaka tomu, že ju stretol, vyštuduje medicínu a stáva sa z neho úplne iný človek. Keď sa potrebujete poriadne vyplakať, stačí si pustiť tento film. Je nakrútený podľa knihy od Nicholasa Sparksa.

Domáca maska na tvár nielen pre dievčatá

Minule som videla video, kde jedna baba radí, ako si vyrobiť domácu masku na tvár. Vyskúšala som, a nebola som sklamaná. Môžete si ju vyrobiť doma, keď máte pol čajovej lyžičky tuhého medu a trošku škorice, ktorá pôsobí dezinfekčne na pleť. Stačí to zmiešať, natrieť na tvár a nechať pôsobiť najmenej 3 hodiny. Po umytí je tvár jemná a vláčna. Zmes je síce tmavá a ja som vyzerala ako černoško, keď som ju mala na sebe, ale za pokus to stojí :D

Umelecký opis prírody (slohová práca)

Toto je moja práca z 9. ročníka, môžete sa inšpirovať, kto by potreboval :) 

   Bol to nezabudnuteľný zážitok stráviť celý celučičký deň od napĺňajúceho svitania až po východ prvej hviezdy v objatí prírody. Tam, kdesi na stráni, ktorá sa zdá byť zabudnutá celým svetom. Tam, kde jediné, na čo človek myslí, je nekonečný pocit slobody, ktorá otvára dvere všetkým, ktorí po nej túžia. Veď čo viac dokáže povzbudiť myseľ aj telo, ak nie obdivný pohľad na prebúdzjúce sa lúčne kvietky, ktoré akoby na povel prvých slnečných lúčov a drobných kvapiek rosy znovu ožívajú po nekonečnej noci. Farebné hlávky lupeňov sa otáčajú jedna za druhou za veľkým klbkom zlatej priadze na azúrovej oblohe. Ale kvietky sú len akoby deťmi veľkých košatých stromov, ktoré držia svoje ochranné krídla nad všetkým tvorstvom na zemi. Dlhé konáre ani prsty pohojdávajú sa v jemnom vetríku, ktorý je osviežením pre ešte napoly spiacu krajinu. A keď nestačí to, ranným budíčkom sú aj prekrásne záhadné zvuky, ktoré prichádzajú zovšadiaľ a zároveň odnikadiaľ. To vtáčiky a cvrčky si už vychutnávajú prvé vône, dary od skromných kvetiniek.
  
      Ale hore, v tých skľučujúcich výšinách je to rovnako nádherné. Len čo oči spočinú na tom hlbokom oceáne mäkkých obláčikov, ťažko je potom sklopiť zrak. Človek si pomyslí, aké by to bolo pridať sa ku slobodným vtákom, spojiť svoj zrak s ich pohľadom, cítiť vietor strapatiaci vlasy v nezastaviteľnej rýchlosti. A pritom dolu je tak dobre, kráčať bosý po mäkkej tráve s pocitom neuveriteľnej ľahkosti. Medzitým slnko už žiadostivejšie hreje, aj život akoby sa bol na chvíľu zastavil, oddychujúc po lenivom uspávajúcom poludní. Vtedy je najlepším ochrancom rozvetvený strom, ktorý ťa nenechá len tak v núdzi, ale ponúkne osviežujúci tieň, kde sa môžeš kedykoľvek schovať.
      
        Ale čo to ?! Zrazu sa nebo zatiahne, hneď je tmavšie. Vo vzduchu cítiť nízky tlak. Naraz krajinu osvetlí záblesk jasného svetla, ktorý ako sa objavil, tak aj razom zmizol. Až vtedy sa všade rozľahne ohlušujúci hrmot, všetko tvorstvo sa istotne bojí, skrýva sa do svojich obydlí. Spustí sa monotónny dážď. Nebo plače, človeka obkľúči pocit melanchólie. Na jednej strane rozmýšľa, prečo hrom tak kruto tresce prírodu,a na druhej strane, čím si tá príroda zaslúžila takú osviežujúcu odmenu. Potom je chvíľu ticho. Naraz spoza mraku zasvieti jemný slnečný lúč a všetko sa znovu vráti do starých koľají. Po stráni sa rozliehajú jemné hlásky každého, komu sa dážď páčil. Ale to už sa blíži večer, škoda je premárniť hypnotizujúci západ slnka. Pomaly vidno, ako už splnilo svoju dennú povinnosť a ide ďalej, ďaleko za obzor. To však nevadí, veď ho hneď vystriedajú jeho nástupcovia, veľký uspávajúci mesiac a miliardy hviezdičiek, ktoré sú očami nočnej oblohy.
   
        Teraz prišiel čas, keď si človek ľahne pod ten verný strom, počúva prenikavé cvrlikanie prichádzajúce z rozľahlého koberca a zase premýšľa, dnes však už naposledy. Mysľou sa mu premietnu všetky spomienky a prisľúbi si, že si určite ešte raz pozrie ten nekonečný film na plátne prírody. Pomaly zavrie oči a posledné, čo vníma, je chladný voňavý vánok.

Moja budúcnosť (úvaha)

Hrabala som sa v starých zošitoch a našla som staré slohové práce zo základky, tak ich tu napíšem, možno sa niekto inšpiruje. Ak sa vám to páči alebo ste sa nechali inšpirovať, napíšte komentár, poteší ma to :)

     Čo sa stane zajtra? Budú v novinách hlásiť ďalšiu dopravnú nehodu? Chytia toho zlodeja, čo vykradol v noci potraviny? Bude zajtra pekne? To všetko je budúcnosť. Budúcnosť, ktorú nikto jasne nepozná, ktorá je nepredvídateľná. A práve preto sa ju snažíme denno-denne meniť, zlepšovať. Ako napísal jeden slávny francúzsky autor Exupéry, "Pripravovať budúcnosť znamená vytvátať prítomnosť." Preto sa to snažím dodržiavať.
   
     Bude moja budúcnosť taká, ako si je predstavujem? Podarí sa mi dosiahnuť všetky sny a predsavzatia, splniť všetky sľuby a nikoho nesklamať? To neviem. Preto sa snažím zapracovať na prítomnosti, aby tá budúcnosť bola podľa mojich predstáv. Tu sa vynára ďalšia otázka, čo vlastne chcem? Chcem to, po čom som túžila aj pred rokmi? Mení sa môj názor? Určite áno. Keď som bola dieťaťom, moje predstavy o budúcnosti boli len snami. Bola som presvedčená, že všetko, po čom som kedý túžila, sa splní. Postupom času som prišla na to, že nič nedosiahnem nekonečným snívaním. Uvedomila som si, že musím na sebe tvrdo pracovať, byť cieľavedomá a držať sa toho čo najpevnejšie.
    
     V najbližšej budúcnosti je pre mňa dôležité čo najvyššie vzdelanie. Budem sa zo všetkých síl snažiť každým dňom napredovať a byť stále lepšou. Neskôr to bude určite rodina, ktorej budem oporou. Dobré zamestnanie, detičky pobehujúce po dome a milujúci manžel po boku... Pekná predstava. Zostáva len veriť, že to tak aj bude.
    
      Nemyslím si však, že filozofovanie o tom, čo bude a čo nebude, je celkom správne. Veľa ľudí sa na tom už popálilo. Človek sníva, plánuje a zrazu niečo nevyjde a potom je veľmi sklamaný. Najlepšie je netrápiť sa tým, čo nás čaká. Ja verím v dobrú budúcnosť a to mi dodáva silu a chuť žiť prítomnosťou.
     
      Čo bude zajtra? To nechám na Niekoho Iného.
                                                                  

Lyžovanie

Včera som bola lyžovať v Bachledovke a Jezersku. Bolo super, až na to, že som spadla na hlavu tak divne, že som si nabila oko. Našťastie nemám monokel :)

Lyžovačka

Ááá ..teším sa :) dnes som dostala nové lyže (moje prvé vlastné) Atomic a palice, keďže čoskoro bude lyžiarsky výcvik. Zajtra idem s mojím chlapcom lyžovať. Aj vy deň pred prvou lyžovačkou v sezóne skúšate všetky veci a stojíte v lyžiach, prilbe a okuliaroch v izbe a tvárite sa, že lyžujete? :)

Linkin Park

Poznáte najnovší album od Linkin Parku Living Things, ktorý vyšiel v roku 2012? Podľa mňa sa chlapcom veľmi podaril. Aj klipy ku piesňam sú niektoré dobré. Čo si o tom myslíte?

Život je krásny (beletrizovaný životopis) dostala som 1-ku :)

          Stalo sa to pred šestnástimi rokmi, presnejšie 4. júna. Všetko sa to udialo tak rýchlo, že si to dnes už ani nepamätám. Podľa rozprávania iných bolo v ten deň celkom teplo, aj keď slnečný lúč ešte nestihol poprebúdzať všetky spiace tváre. Začiatok nového ročného obdobia akoby symbolizoval aj začiatok nového života. Bolo ešte zavčasu, no moja mamka už ležala v nemocnici, kde úspešne porodila mňa, tak nesmierne bucľaté, ale zato milučké dievčatko. Keď malá Kristínka opustila teplo maminho lona, hneď sa hlasno rozplakala. Prekvapilo ju, že už nadišiel ten čas, kedy mala konečne uzrieť to sľubované svetlo a prvýkrát vdýchnuť do útlych pľúc chladný nemocničný vzduch. Nič sa však nedalo robiť, dievčatku sa zapáčil takýto „pozemský“ život.

          Po nejakom čase som začala využívať skutočnosť, že som jednou z tých ľudí, ktorí obývali tento svet farieb, zvukov a pekných ľudí, ktorí sa na mňa často usmievali a vždy si ma chceli podržať na rukách. Postupne som sa učila chytať do drobných rúčok predmety a odpovedať, aj keď svojským spôsobom, na milé príhovory mojich rodičov. Rada som bľabotala a vždy som si niečo mrmlala. Napriek tomu mi povedali, že som bola vždy tiché dieťa.

          A tak som prežila dokonalé detstvo. Vždy som si pospevovala nejaké pesničky, v televízii neprešla ani jedna reklama, ktorú by som nepretancovala. Už v predškolskom veku som sa naučila spájať písmenká do viet a to som využívala na kostrbaté vyznania lásky mojej mamičke, pravdaže, vždy husto vyzdobené. Obzvlášť rada som mala návštevy svojich starých rodičov, ktorí so mnou trávili veľa času.

          Takto mi ubehli rôčky voľnosti, slobody a bez žiadnych povinností. Zrazu však nastal ruch, dostala som aktovku a iné potrebné veci a bolo mi oznámené, že pôjdem do školy. Tešila som sa, čakal ma školský svet s množstvom budúcich kamarátov, ale mala som aj nový pocit, motýle v bruchu, ktorý som neskôr ešte toľkokrát zažila. V tento deň som prešla cez zázračnú bránu, ktorá bola vstupom do úplne iného sveta, aký som doteraz nepoznala.

          Hodiny, dni, 9 rokov strávených za lavicami základnej školy však ubehli ako voda. Rozhodla som sa ísť študovať na gymnázium, lebo moja budúcnosť bola pre mňa ešte nejasná. Prijímacie skúšky som nemusela robiť, keďže som mala dobré výsledky na základnej škole. Musela som sa však rozlúčiť so starým životom, priateľmi a dokonca aj s prostredím, lebo som sa presťahovala. Nebolo pre mňa jednoduché rozlúčiť sa s ľuďmi, s ktorými som prežila svoje dni šťastia, úspechov, sklamaní, nerozhodnosti aj sebavedomia, jednoducho dospievania.

          Na nový život som si však postupom času zvykla a do triedy chodím s ľuďmi, na ktorých mi najviac záleží, a to je pre mňa podstatné, veď ako povedal Thomas Fuller: „Ak máš dobrého priateľa, máš viac, ako má on.“

          Toto mi pomáha zdolať často náročný študentský život a hľadieť dopredu s nádejou, že úspešne dokončím vysokú školu, nájdem si prácu, ktorá ma bude napĺňať a založím si rodinu, ktorá bude pre mňa všetkým. Život je krásny a veľmi sa mi páči nápis, ktorý je vysprejovaný  na jednej budove: „Život sa nemá prežívať, ale žiť.“ A tak ho žijem, každým dňom si ho užívam a čakám, čo ďalšie mi prinesie.