Dnes ráno som sedela sama v kuchyni a raňajkovala som. Neviem prečo, ale zrazu som začala spomínať na to, aké to bolo predtým, ako som sa presťahovala do iného mesta pred pol rokom. Bolo mi veľmi smutno, vyjavili sa mi všetky pekné miesta, kde som išla, kedy som chcela a hlavne, s kým som chcela. Tie romantické večerné prechádzky s mojim chlapcom, príroda, priatelia, veci, ktoré milujem. Ale to bola len spomienka. Tak dávno som tam už nebola. Chcela by som tam teraz zájsť, pochodiť po všetkých miestach, ktoré by vo mne vyvolali toľko spomienok. Prečo sme sa museli sťahovať? Prečo som si tu nenašla nijakú kamarátku? Veľmi by som chcela mať nejakú spriaznenú dušu, nepočítajúc frajera, to je samo o sebe celý príbeh a nechcem tým nijako znižovať jeho význam v mojom živote. Ale aj tak by som si chcela konečne po polroku len tak vyraziť s najlepšou kamoškou von, porozprávať jej všetko, čo ma trápi, predsa to je iné ako s chlapcom. V každom z nich je podľa mňa iné čaro.
Čo sa týka môjho chlapca, bolo to také ťažké povedať mu, že sa sťahujem, takže nás bude deliť ďalších pár zbytočných kilometrov. Ešte ťažšie bolo sa stým vyrovnať. Predstavte si vzťah, ktorý sa zo dňa na deň zmení na vzťah na diaľku. Všade, kde sa obzriem, počujem, že takéto vzťahy nefungujú. Verím, že sa to dá zvládnuť, ale veľmi mi chýbajú tie večery, keď ma odprevádzal ruka v ruke až k domu, nekonečné potulky po meste a podobne. Teraz, keď sa do toho primiešalo aj štúdium na gymnáziu, je to ešte obmedzenejšie. Jedno šťastie, že sme sa dostali do rovnakej triedy. Keby nebolo toho, tak by som sa asi zbláznila sama, bez nikoho okolo seba. Je to také odlišné ako kedysi. Vtedy sme sa mohli vídať takmer kedykoľvek, mali sme od seba len na skok.
Ja len dúfam, že v si čoskoro nájdem nejakú kamarátku, ktorá mi pomôže tieto statrosti prekonať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára