Život je krásny (beletrizovaný životopis) dostala som 1-ku :)

          Stalo sa to pred šestnástimi rokmi, presnejšie 4. júna. Všetko sa to udialo tak rýchlo, že si to dnes už ani nepamätám. Podľa rozprávania iných bolo v ten deň celkom teplo, aj keď slnečný lúč ešte nestihol poprebúdzať všetky spiace tváre. Začiatok nového ročného obdobia akoby symbolizoval aj začiatok nového života. Bolo ešte zavčasu, no moja mamka už ležala v nemocnici, kde úspešne porodila mňa, tak nesmierne bucľaté, ale zato milučké dievčatko. Keď malá Kristínka opustila teplo maminho lona, hneď sa hlasno rozplakala. Prekvapilo ju, že už nadišiel ten čas, kedy mala konečne uzrieť to sľubované svetlo a prvýkrát vdýchnuť do útlych pľúc chladný nemocničný vzduch. Nič sa však nedalo robiť, dievčatku sa zapáčil takýto „pozemský“ život.

          Po nejakom čase som začala využívať skutočnosť, že som jednou z tých ľudí, ktorí obývali tento svet farieb, zvukov a pekných ľudí, ktorí sa na mňa často usmievali a vždy si ma chceli podržať na rukách. Postupne som sa učila chytať do drobných rúčok predmety a odpovedať, aj keď svojským spôsobom, na milé príhovory mojich rodičov. Rada som bľabotala a vždy som si niečo mrmlala. Napriek tomu mi povedali, že som bola vždy tiché dieťa.

          A tak som prežila dokonalé detstvo. Vždy som si pospevovala nejaké pesničky, v televízii neprešla ani jedna reklama, ktorú by som nepretancovala. Už v predškolskom veku som sa naučila spájať písmenká do viet a to som využívala na kostrbaté vyznania lásky mojej mamičke, pravdaže, vždy husto vyzdobené. Obzvlášť rada som mala návštevy svojich starých rodičov, ktorí so mnou trávili veľa času.

          Takto mi ubehli rôčky voľnosti, slobody a bez žiadnych povinností. Zrazu však nastal ruch, dostala som aktovku a iné potrebné veci a bolo mi oznámené, že pôjdem do školy. Tešila som sa, čakal ma školský svet s množstvom budúcich kamarátov, ale mala som aj nový pocit, motýle v bruchu, ktorý som neskôr ešte toľkokrát zažila. V tento deň som prešla cez zázračnú bránu, ktorá bola vstupom do úplne iného sveta, aký som doteraz nepoznala.

          Hodiny, dni, 9 rokov strávených za lavicami základnej školy však ubehli ako voda. Rozhodla som sa ísť študovať na gymnázium, lebo moja budúcnosť bola pre mňa ešte nejasná. Prijímacie skúšky som nemusela robiť, keďže som mala dobré výsledky na základnej škole. Musela som sa však rozlúčiť so starým životom, priateľmi a dokonca aj s prostredím, lebo som sa presťahovala. Nebolo pre mňa jednoduché rozlúčiť sa s ľuďmi, s ktorými som prežila svoje dni šťastia, úspechov, sklamaní, nerozhodnosti aj sebavedomia, jednoducho dospievania.

          Na nový život som si však postupom času zvykla a do triedy chodím s ľuďmi, na ktorých mi najviac záleží, a to je pre mňa podstatné, veď ako povedal Thomas Fuller: „Ak máš dobrého priateľa, máš viac, ako má on.“

          Toto mi pomáha zdolať často náročný študentský život a hľadieť dopredu s nádejou, že úspešne dokončím vysokú školu, nájdem si prácu, ktorá ma bude napĺňať a založím si rodinu, ktorá bude pre mňa všetkým. Život je krásny a veľmi sa mi páči nápis, ktorý je vysprejovaný  na jednej budove: „Život sa nemá prežívať, ale žiť.“ A tak ho žijem, každým dňom si ho užívam a čakám, čo ďalšie mi prinesie.